50M ZNAK - Nadechnout se
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Je trošku zvláštne, ale celkom bežné, že dnes slávia najväčšie úspechy kapely, ktoré svoju produkciu postavili na tvorbe variácií na postupy pokradnuté od až na výnimky (IN FLAMES, DARK TRANQUILLITY, ENTOMBED) už zaniknutých a menej známych (napríklad CEREMONIAL OATH) alebo znovuoživených formácií, ktorých súčasná tvorba ani zďaleka nedosahuje predchádzajúcich kvalít (DISSECTION). Pred pár rokmi tak bolo možné nezdieľať všeobecné nadšenie a oprávnene vyčítavo ukazovať prstom na dodnes populárnu neothrashovú vlnu berúcu si, okrem historických kapiel ako SLAYER, inšpiráciu aj od niektorých z vyššie menovaných, alebo dnešná móda v podobe hlavne zámorských formácii radených k NWOAHM oslavovaných ako súčasný výkvet scény, pričom ich originalita a presvedčivosť obzvlášť pokrivkávajú.
AT THE GATES boli jednou z kapiel, ktorá sa už v dobe svojho pôsobenia hneď v niekoľkých ohľadoch vymykala z rôznych dodnes použiteľných šablón a charakteristík tvrdej muziky, týkajúcich sa predovšetkým vecí súvisiacich s imidžom - absencia tradičných siláckych póz či pochybnej symboliky a šminiek, prístupom k tvorbe vlastnej hudby, s ktorou nikdy neprešľapovali na mieste a nevsádzali na istotu, ako aj neodškriepiteľnou a nezameniteľnou vlastnou tvárou, na základe ktorej ich bolo napriek výrazným odlišnostiam medzi jednotlivými etapami tvorby možné vždy poľahky identifikovať. Kapela vzniknutá z trosiek brutálnejšej legendy GROTESQUE prešla za dobu svojej existencie počatej štvorskladbovým EP „Gardens Of Grief“ metamorfózou od jednej z mnohých švédskych death metalových kapiel, akých na začiatku deväťdesiatych rokov vyrástlo v Škandinávii ako húb po daždi, zásluhou neustáleho posunu a zdokonaľovania (čo dnes zďaleka nie je samozrejmosťou), popri podsúvaní nenápadných a doplňujúcich atypických prvkov (akými boli miestami neskutočne naivné a falošné, ale nesmierne funkčné husle na debute „The Red In The Sky Is Ours“), cez typický dokument svojej doby – „With Fear I Kiss The Burning Darkness“, nesúci sa v charakteristickom drhnutí strún, po album „Slaughter Of The Soul“, ktorý sa už značne vymykal i z tak osobitej škatuľky, akou bol göteborgský death metal a dobová kritika ho označila za album, ktorý mali nahrať SLAYER, ale nikdy naň nenazbierali dosť odvahy.
„Written in napalm over genetic wastelands/We move on, our fate is to die by our own hand/ A dead nation under one dead god/What is evil, but good/Tortured by its own hunger and thirst?“
(„The Swarm“)
Práve medzi dvoma posledne spomenutými doskami vydali počin, ktorý je tak trochu EP, živým záznamom i riadnym albumom. Obsahoval šesť štúdiových skladieb, kvalitou rovnocenných dlhohrajúcemu albumu, stopážou spolu s trojicou koncertných vecí si zase koledoval o označenie EP. Práve tu však kulminovala forma tejto pätice vo svojom štýle, pokiaľ „Slaughter Of The Soul“ postavíme ako samostatnú kapitolu. Úvodnú „The Swarm“ ohlasuje akýsi tlmený rachot, do ktorého začne píliť trojica hosťujúcich hráčov na klasické nástroje v zložení violončelo, viola a husle, tentokrát však na podstatne serióznejšej úrovni ako husle Jespera Jarolda na debute. Potom sa však do strún oprie pätica hlavných aktérov a sluchové orgány pohladí ten najkvalitnejší škandinávsky death metal. Rytmická členitosť, pestrosť, kompozičná zručnosť a zmysel pre gradáciu spolu s lyricky pôsobiacimi vyhrávkami dvojice gitaristov nedáva priestor nude ani možnosť nadýchnuť sa.
„Can you feel the pain I feel?/This wound I´ve got will never heal/I´m lost, in the serpents own nest/Oh - set me free - crucify life itself/And let your joy be the reality. Our suffering life - the dream“
(„Terminal Spirit Disease“)
Jedným z vrcholov albumu je hneď nasledujúca, titulná, priamočiarejšia a úderná vec, kde sa tiež nezabúda na melódie, ktoré ale do popredia prenikajú v tých správnych momentoch. Tvorba AT THE GATES sa tu nesie v zajatí mimoriadne silných, až hraničných emócií a nálad, čo sa podpísalo po kruté samovražedné vyznenie a neustále napätie jednotlivých kompozícií. Peknou (takmer) tradíciou je výskyt pomerne jednoduchých, ale maximálne pôsobivých a nádherných akustických inštrumentálok, ktoré si čo do atmosféry nič nezadajú s regulérnymi skladbami. Spolu so sláčikovými nástrojmi tak „And The World Returned“ navodzuje atmosféru prebúdzania sa na nemocničnom lôžku po neúspešnom pokuse o sebevraždu. Po opäť rýchlejšej a členitej „Forever Blind“ nasleduje na pomery AT THE GATES atypicky pomalšia „The Fevered Circle“.
„What some seek in the depths of the unknown/Need not be sought so far/The truth of what we are“
(„The Fevered Circle“)
Druhý vrchol tohto na dĺžku skromného počinu prichádza s poslednou štúdiovou skladbou nazvanou „The Beautiful Wound“, vkusnou, v podstate romantickou záležitosťou, v ktorej AT THE GATES dokonale zachytili všetku vášeň, cit i zúrivosť zmietajúcu človekom. Lindberg sa tu predvádza v dokonalej krikľúňskej i textárskej forme a znovu je to hlavne dvojica gitaristov, ideálne interpretujúca text typicky vzájomne prepletenou melodickou hrou. Záverečné minúty albumu už patria trojici skladieb z predchádzajúcich počinov v koncertnom prevedení, a hoci nevynikajú príliš kvalitným zvukom, slúžia aspoň ako malá ochutnávka povestných koncertov týchto Švédov.
„Ugly, drugged and fevered/By bitterness warped/Your beauty rages through my veins/Declaring war“
(„The Beautiful Wound“)
Po obrovskom úspechu nasledovníka „Slaughter Of The Soul“ a hlavne po následnom absolvovaní piatich koncertných šnúr v priebehu jedného roku, okrem iných aj po USA, však dochádza k nezhodám vo vnútri kapely, ktorá krátko nato ukončila činnosť. To všetko napriek tomu, že budúcnosť vyzerala viac než dobre, či už išlo o nomináciu na švédsku Grammy, alebo fakt, že video k „Blinded By Fear“ bolo na MTV v relácii Headbanger’s Ball jedno z najžiadanejších a televízia ho musela odmietnuť hrať každý týždeň. Samotní členovia AT THE GATES však nezapadli a rozutekali sa rôznymi smermi. Bubeník Adrian sa potápa spolu s CRADLE OF FILTH, bratia Bjorlerovci zakladajú stále úspešný projekt THE HAUNTED a Thomas Lindberg zakotvil v crustovej legende DISFEAR, funguje ako nájomný vokalista u množstva kapiel a za zmienku stojí jeho pôsobenie v zaujímavej formácii THE GREAT DECEIVER, kde mu je jedným zo spoluhráčov ďalší z nestorov severskej scény – Kristian Wahlin. Neviem nakoľko je reálny reunion tejto dnes už klasickej skupiny, ani nakoľko si ho vlastne sám želám, nesporným faktom je, že AT THE GATES boli jednou z kapiel formujúcich súčasnú tvár tvrdej muziky hneď v niekoľkých jej subžánroch. Škoda, že väčšina nasledovníkov sa vybrala opačnou cestou, než akou bolo pre AT THE GATES tak typické posúvanie hraníc jedného žánru. Zostala po nich skromná, ale kvalitná diskografia a vedomie, že death metal možno stále rozvíjať nielen odbočeniami a fúziami do iných žánrov, za použitia tradičných prostriedkov.
Výberový švédsky death metal, ročník 1994. Vrelo odporúčam.
Anders Bjorler
- gitara
Tomas Lindberg
- spev
Martin Larsson
- gitara
Jonas Bjorler
- basgitara
Adrian Erlandsson
- bicie
1. The Swarm
2. Terminal Spirit Disease
[video]
3. And The World Returned
4. Forever Blind
5. The Fevered Circle
6. The Beautiful Wound
7. All Life Ends (live)
8. The Burning Darkness (live)
9. Kingdom Gone (live)
To Drink From The Night Itself (2018)
AT THE GATES / VOIVOD (split) (2015)
At War With Reality (2014)
AT THE GATES / DECAPITATED (split) (2014)
Purgatory Unleashed - Live At Wacken 2008 (DVD) (2011)
Live In Krakow (2010)
Ultimate Collector’s Box Set (2010)
Purgatory Unleashed - Live At Wacken (2010)
The Flames Of The End (box set) (2010)
Gardens Of Grief / In The Embrace Of Evil (split) (2001)
Suicidal Final Art (kompilace) (2001)
Split w. CATHEDRAL (1995)
Slaughter Of The Soul (1995)
Gardens Of Grief (EP) (1994)
Terminal Spirit Disease (1994)
With Fear I Kiss The Burning Darkness (1993)
The Red In The Sky Is Ours (1992)
Gardens Of Grief (demo) (1991)
Datum vydání: Pondělí, 18. července 1994
Vydavatel: Peaceville Records
Stopáž: 34:51
Produkce: Fredrik Nordstrom Studio: Studio Fredman
Esenciální nahrávka. „Terminal Spirit Disease“, třetí album legendárních AT THE GATES, už dávno patří do zlatého fondu švédské extrémní kultury. Dvanáct let uplynulo od jeho vydání, přesto i dnes zůstává svěží, absolutně nepoznamenáno časem. Nevyčerpatelný inspirační zdroj, ke kterému se upínaly, upínají a dovolím si tvrdit, že ještě upínat budou desítky následovníků. Inu, málokterá kapela měla takový zásadní podíl na formování skandinávské (zdaleka nejen death metalové) scény jako právě AT THE GATES. Nejen za tuhle průkopnickou úlohu patří Lindbergovcům hluboká poklona.
All Life Ends!
-bez slovního hodnocení-
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.
Finský prog-power metal, který vykresluje kouzelné melodie a nápadité kytarové a hlavně klávesové instrumentální variace. Jde o one-man projekt, to je i kámen úrazu, nevýrazný zpěv spíš ruší a syntetické bicí také nic moc. Škoda, jinak super poslech.
Letité vzývání nové Kingovy autorské tvorby je s aktuálním singlem snad již definitině na začátku svého konce, i když musím říct, že 5 let starý ojedinělý kus "Masquerade Of Madness" zněl poměrně výživněji. Tak snad to tak ale kompletní album nenechá.